Zážitky s Bohom

V dnešnej dobe je lákavé žiť pohodlný život a starať sa len sám o seba a o svoju rodinu. Dlhé hodiny v práci a každodenný stereotyp nám dávajú množstvo zámienok, aby sme po celom dni len prišli domov a sadli si k televízoru, pred počítač alebo ľahli rovno do postele. Mnohí majú pocit, že ich život je dosť komplikovaný na to, aby sa zaťažovali problémami iných. Boh má na to však iný názor a na viacerých miestach nás vyzýva, aby sme otvárali náruč pre ľudí v núdzi.

 „Ak však má niekto pozemský majetok a vidí svojho brata v núdzi, a zatvorí si pred ním srdce, ako môže byť v ňom Božia láska?“ 1.Ján 3,17

Pokiaľ máme finančné alebo časové kapacity na to, aby sme pomáhali blížnym nemali by sme si pred takýmito výzvami zatvárať oči. Naše domovy sú často bezpečným útočiskom a neradi sa o ne s niekým iným delíme. Chcem sa s Vami však podeliť o niekoľko osobných skúseností a motivovať Vás k pomoci tým, ktorí to potrebujú.

Keď začala vojna na Ukrajine bola som práve v Anglicku a nemohla som odísť na Slovensko. V správach som sledovala ako ľudia vo veľkom opúšťajú svoju krajinu a mnohí prechádzajú priamo cez naše hranice. V tej chvíli som sa cítila bezmocná a nevedela som ako pomôcť. Pár týždňov po začiatku invázie sa mi však ozval ukrajinský kamarát, ktorého som poznala z mládeže z Brna. Jeho ujo a teta utiekli z Dnipra a hľadali ubytovanie na Slovensku. Ihneď som kontaktovala mojich rodičov a v priebehu zopár dní sme zorganizovali ich príchod k nim domov. Tatino s mamou bez akéhokoľvek váhania otvorili dvere úplne cudziemu manželskému páru, ktorý nerozprával ani po anglicky ani po slovensky. Komunikácia bola veľmi náročná, ale túžba pomáhať bola silnejšia. Po pár týždňoch sa nám podarilo im nájsť vlastné ubytovanie za symbolický príspevok, a tak si mohli vytvoriť svoj vlastný domov v našej krajine. Inak to nebolo ani s Polinou z Chersonu, ktorá u mojich rodičov zostala viac ako rok a stala sa ich adoptívnou dcérou. My sme s manželom otvorili dvere nášho domova v Anglicku pre tri rôzne dievčatá a dve z nich bývajú s nami dodnes. Cudzinci sa zo dňa na deň stali súčasťou našej rodiny.

Nie sú to však len utečenci, ktorým by sme mali otvárať svoje srdcia. Môj otec má kamaráta z detstva, ktorý sa stal alkoholikom a skončil na ulici ako bezdomovec v Prahe. Jedného dňa si aj so svojím kamarátom z Moravy povedali, že sa ho pokúsia nájsť. Hľadať bezdomovca v hlavnom meste Českej republiky je celkom náročné, ale nakoniec sa im to podarilo. Táto návšteva ho však nepresvedčila opustiť zlé návyky, závislosť a život na ulici. Osudným sa mu stal až moment, keď odpadol z alkoholu na ulici a mladí ľudia, ktorí ho našli mu zavolali sanitku. Dostal sa do nemocnice, kde bol nútený, kvôli zlému zdravotnému stavu podstúpiť odvykaciu kúru, ktorá bola veľmi náročná a sprevádzaná halucináciami. Napriek mnohým pádom sa za pomoci môjho otca a jeho kamaráta nakoniec dostal do centra Oáza v Třinci, kde spoznal Boha a nechal sa pokrstiť. Viacero výletov a Silvestrov strávil s mojimi rodičmi a stal sa im blízkym priateľom.

Nemôžem zabudnúť na mnohých zborových pracovníkov, ktorý sa rozhodli organizovať skupinky a otvoriť svoje domovy pre bratov a sestry z cirkvi. Uvedomujem si, že to často narúša ich program a rodinnú pohodu. Namiesto svojim deťom sa musia venovať ľuďom, ktorý túžia po kresťanskom spoločenstve v užšom kruhu, vymýšľať im program a pripravovať občerstvenie. V mnohých prípadoch sa rozhovory pretiahnu až do neskorých večerných hodín a po odchode návštevníkov ich čaká ešte upratovanie a umývanie riadov. Aj toto je obdivuhodná služba Bohu a ľuďom, na ktorú by sa nemalo zabúdať.

Ďalším príkladom nám môžu byť ľudia, ktorí sa rozhodli slúžiť svojim blízkym, ktorí sú paralyzovaní nejakou chorobou. Dodnes si pamätám na moju tetu, ktorá si zobrala na starosť moju babku, ktorá ochorela na rakovinu. Zo silnej ženy sa behom pár mesiacov stala slabučká stará pani, ktorá skončila na invalidnom vozíku, vypadali jej všetky vlasy a nebola schopná prejsť na toaletu. Moja teta svojej mame otvorila dvere do jej malého bytu na sídlisku a poskytla útočisko a starostlivosť v posledných chvíľach jej života.

Dom na polceste je úžasný projekt vo Veľkom Slavkove, ktorý sa venuje mladistvým, ktorý nemajú zázemie vo svojej rodine. Spustili ho manželia Gurkovci, ktorí sa nebáli otvoriť dvere svojho domova pre ľudí z vylúčených komunít.

Na našej planéte nie sú však len ľudia, ale žije tu s nami množstvo zvierat, ktoré potrebujú našu pomoc. Veľká úcta patrí tým, ktorí sa rozhodli starať o opustené a týrané zvieratká a venujú im všetok svoj čas a energiu. Sami sme si adoptovali viacero zvierat z ulice a za odmenu nám dávajú neskutočné množstvo lásky.

Boh nás vyzýva, aby sme pomáhali naším blížnym, ak je to v našich silách. Či už sú to utečenci, bezdomovci, ľudia túžiaci po spoločenstve s Kristom, chorí ľudia alebo opustené zvieratá.

"Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma; bol som nahý, a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne. "Odpovedia Mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného, a napojili sme Ťa? A kedy sme Ťa videli ako cudzinca, a prijali sme Ťa? Alebo nahého, a zaodeli sme Ťa? A kedy sme Ťa videli chorého alebo vo väzení, a prišli sme k Tebe? Odpovie im Kráľ: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Matúš 25, 35-40

Boh vidí našu službu a ocení, keď preukážeme lásku ostatným tým, že im otvoríme svoje srdcia alebo svoje domovy. Lebo aj cudzinci sa potom stanú našimi priateľmi a súčasťou našej a Božej rodiny.

Nech nám v tom Pán pomáha.

Amen.